Rieka mi roztrhla žily

Plačeš
dolu mojimi žilami
ako rieka
ako zlomený prtenník

Zlomil si si ho,
keď si sa snažil
strhnúť si z prsta
prsteň od svojej
najbližšej
zo všetkých,
ktoré kedy
prešli tvojimi
prstami

na nich prilepená koža.

Teraz ho hľadáš
až do stretnutia
našich sŕdc.

Iskry

Obrovské hviezdy
rýchlo sa samé
pohltia

Obrovské lety
sa mnohé vôbec
nezrodia

Obrovské plány
sa možno nikdy
nezhmotnia

Bojím sa o iskry
čo s nimi bude
keď sny vybuchnú
keď rozbijú sa lode

Budú sa topiť na vode
či prepadávať ničote

a či ich všetci
môžu vidieť v temnote

Kde sa narodilo moje srdce

V tmavočervenej kotolni
izolovanej od strachu
bolesti
a hluchej zvnútra
počuť len tupé údery starých kotlov
a mlčanie
mlčanie pred prebudením.

Tu sa narodilo moje srdce.
So vzdychmi a rozochveným
tĺknutím, ktoré sem
patrilo.

Bum Bum Bum

som zvon
na kostolnej veži
Bim Bam
červená žiara v maternici
plnej pulzujúcich
žíl
a tvárí
ktorých podstaty nemiznú
ale rodia sa a umierajú.

Znova a znova,
večne v pohybe.

Vo vitríne

Ako dažďové kvapky
prebodnuté lúčmi

Oh, vzdycháš farby
na zahmlené sklo
plíliš blízko
tvojich pier

Ako bozk.

A predsa sa potíš
a si mokrá od dažďa
v presklennej vitríne
s dúhovým sklom,
cez ktoré
tak rada pozeráš.

Tyrkysové sklo pozná tvoje prsty.
Bledé brušká, ktoré po ňom kĺzali,
kreslili písmená
a potom prestali.

Páči sa mi jesť kvapky
vody z vlastných pier
a byť celá v bielom
keď presvitá,
no bojím sa byť všetkým na očiach.

Ako roztrasená ruka
slza
tvár.

Zviera

Keď tvoje oči stratia reč
a z tvojich úst
sa len slzy derú,
voda chutí ako pot,
ktorým zapĺňaš tú veľkú dieru
v roztrhnutých oblakoch.
Za nimi nenájdeš slnko.

Držím
tvoje zbesnené zranené zviera
v holých rukách
a cítim
jeho dravé srdce
chrlí
krv každým úderom
som hlbšie
k tvojmu
nezastaviteľnému prameňu bolesti
a vravím ti

PREČO TRHÁŠ,
KEĎ VIEŠ TVORIŤ?
PREČO MRIEŠ,
KEĎ VIEŠ DÝCHAŤ?

Až kým nie si zas len
tichý
zranený
človek
na prahu svojej samoty
a lásky.

Víno

Naučila som sa smiať na hlúpych vtipoch,
naučila som sa rozprávať rôznymi jazykmi
rôznych ľudí,
ktorí sa nikdy nenaučili rozprávať tým mojím.

Naučila som sa ako zmeniť osudy.
A potom osud všetkých osudov
uzavrel ma do sudov
od včerajšieho nedopitého vína.
Nikdy, nikdy ho nedopijem.

Len prečo ma stále máta
a hlava zasnená v ohni aj v oblakoch
horím
a na stoloch je víno
v špinavých pohároch.

Kde je láska?

Zatiaľ čo ústa večne polosmädné
hltajú prach a vzduch.

Prečo nie si jahoda?

Jahody. Jedla som jahody a chýbalo mi slnko na mokrých sklách okien, cez ktoré som sa pozerala na bezvýrazný chladný deň. Zdvihla som ruku k perám a vkĺzla mi do úst. Jahoda.

A odrazu som mala namiesto nej v ústach tvoj jazyk, ktorý mi hovoril, že toto všetko bol len zlý sen a ja práve rozliepam oči. Do našej izby opäť zasvietilo slnko pomedzi kvapky na oknách a zjemnilo naše obrysy. Ty si nežnejší v tvári, tvoje ruky sú spotené a ja mám jemnejšie krivky. Svet na mňa hľadí cez slzy, tak ako ja naň s vrúcnym naozajstným teplom niekde uprostred.

Som bezpečne v tvojom náručí a zmizol akýkoľvek dôvod báť sa, trápiť sa, túžiť po niečom, čo sa nedá dosiahnuť. Rysy mojej tváre sa uvoľnili a moje zavreté oči nie sú skutočne zavreté, ale pozerajú na teba ako slnko spoza zapršaného okna.

A tvoje ruky sú len svetlo, vytvorené z lúčov, ktoré ma s nekonečnou nežnosťou objímajú.

A obaja ani nie sme dosť hmotní, aby sme sa bozkávali, len jeden druhým plávame. Jediný zvuk, ktorý je počuť je tlkot sŕdc, no ja ho ani nepovažujem za zvuk, len za pohyb, teplo, pocit.

Tieto oči sa už nikdy nezavrú.

Moje srdce

Tu ti ponúkam svoje srdce na dlaniach,
dávam ho celé tebe.
Ja ho nechcem, ničí ma
urob s ním to čo treba.

Ponechaj si ho v Pandorinej skrinke
ostatných sŕdc
nechcených,

zatiaľ čo my,
vždybdelí,
konečne zložíme hlavu.

Loď

Plávam si v mori bez šance na úspech,
že niekde nájdem breh, kde ešte
bude sneh od minulých Vianoc.

Premýšľam nad miestom, kde zložím hlavu
aspoň na noc.

Možno kus plaviaceho sa dreva
mojej rozbitej lode,
čo vždy bola nádherná,
prenádherná.

A teraz mizne po búrke
v horiacich zvyškoch môjho sťažňa,
môj poklad darovaný moru
ach, lodička moja, nikdy som nechcela...

Doska zmäknútá plaví sa,
ja na nej visím mŕtvo a

Modlím sa k vode, aby ma nevzala.

Rieka

Uhučaná voda

melie stále tie isté myšlienky

a ticho vonku je ticho vnútri.

Živo sfarbené spomienky

sa hľadajú vo vôni roztancovaných kvetov

a vnárajú sa do svojej jednoduchosti,

kde vyviera prameň všetkých slov.

Čo je viac dúha, než biele svetlo?

Napoly nahá v rieke snov;

zranená duša, putá, kov,

plávam si kdesi pod vodou

a moje putá podo mnou.

-Hrdzaviem.

V jej vode som len ťažký kov,

rozorvi, klesnem do hĺbok, kam –

nepoviem.-

Napoly pijem z rieky slov;

slobodná duša, východy sĺnk

cítim až niekde pod kožou,

drsnou kožou mojich rúk.

žblnk

Pieseň

Mohli by sme takto aj zomrieť;
Jeden v druhom náručí
Všetko, čo sme potláčali,
čo nás život naučil
divoko sme rozbúrili
vo vetre, čo zahučí

Drsnou piesňou studenou (nerada o nás spievala)
rozprúdi krv pod kožou, (radšej nás rozrývala)
je ako bič, so sebou (báli sme sa jej)
ho nosieva. (vedela vždy, že prídeme.?)

Sme ako búrka, čo cez stromy
sa prediera hustými konármi;
Kým ma nebodli, nebol som nik
a bol som len veľký otáznik,
skrútený ako kosa dní,
čo marila mi radosť z nich

A pieseň, čo sľúbila, že nezraní,
šľahala chladnými slovami


Zľakla sa, že zomrieme, tak utíchla.

Divá tvár

Nie je sloboda viac než krutá?

Krv v žilách vrie

Tichý dych sa zrýchľuje

Odrazu stojí vzrušená

s bázňou

s vášňou na perách

a ktosi od dverí na ňu pozerá.

Aj jeho srdce rozbúcha

vábivá tieseň divoká

a vzíde láska

tvrdšia než bude

tak ako keď srdce

trhajú vám z hrude.

Pod hladinou

Ako ťažko sa píše, keď tu nie si.

Slová sú potopené hlboko v mojom azúrovom oceáne, kam cez hrubú vrstvu podmorského ticha neprenikne nič. Žiadne zvuky, žiadne pocity, žiadne dotyky (okrem chladných nevedomých prúdov v oceáne, ktoré si ich zľahka pohadzujú sem a tam), nič viditeľné, len matná žiara v diaľke a tiene v hĺbke. Ťažké tlmené ticho pod ťarchou oceánu, ktorý preteká (občas plačem).

Nad mojou poéziou sa uzavrela hladina. Ticho vôkol nej sa dotýka všetkého, otupuje aj samé seba, obraz, zvuk, hmat. Ticho ponorené do ticha.

Modlím sa k poézii, aby sa plávala; nepodliehaj mámivému spevu vĺn, nepočúvaj hlasy z hĺbky. Si ako rozpadnutá na slová, si ako mŕtve telo pod vodou.

Predstavujem si ťa ako nahého chlapca s chudou hruďou farby prelete, stuhnutými modrými perami, bledého, napuchnutého a mŕtveho. Tvoje vlasy sa hrajú na vlny, ale nemajú ich farbu ani ich hlas. Odkiaľsi zhora prichádza slabá žiara a končí niekde v na tvojich zavretých viečkach, zatiaľ čo tvoje pomalé myšlienky nasledujú spomienky ku svetlu, ktoré ti čosi veľmi vzdialene pripomína. Vlny pretekajú cez žiaru, svetlo preteká vlnami. Klesáš do tieňov pod tichom. Z nozdier ti vchádzajú neexistujúce vzduchové bublinky.

Pamätám si ako slnko zapadlo a nechalo oblohu príjemne svetlú, ale studenú. Stáli sme na kraji cesty, ja som bola mokrá a bola mi zima. Vnímala som len tvoje ramená a teplo krvi, ktorá prúdila tvojimi žilami (vlievalo sa do mňa). Nemohli sme sa odtrhnúť, moja studená koža na tvojej. Neskorý večer zdravil neskoré leto. Cesta bola prázdna, boli sme len my. Tej noci som sa zamilovala do chuti leta (mal si ju v ústach).

Prečo si mi musel povedať navždy a potom ma nechať samú? Voňal si ako kvety po daždi, slnko a chlapec. Bol si lákavá, vzrušujúca búrka, ktorá sa prehnala mojím vnútrom, otriasla niečím veľmi krehkým a dôležitým, a s hrmením, bleskami a roztrhnutými mračnami, ustúpila (nemohla som ťa zastaviť).

Všetci sa vo mne premenili na dážď, ktorý padá neprestajne ako pokojná, tichá melódia na skrytom mieste v mojom srdci. Už navždy budeš vo mne,

potopený

hlboko

v oceáne...