Jahody. Jedla som jahody a chýbalo mi slnko na mokrých sklách okien, cez ktoré som sa pozerala na bezvýrazný chladný deň. Zdvihla som ruku k perám a vkĺzla mi do úst. Jahoda.
A odrazu som mala namiesto nej v ústach tvoj jazyk, ktorý mi hovoril, že toto všetko bol len zlý sen a ja práve rozliepam oči. Do našej izby opäť zasvietilo slnko pomedzi kvapky na oknách a zjemnilo naše obrysy. Ty si nežnejší v tvári, tvoje ruky sú spotené a ja mám jemnejšie krivky. Svet na mňa hľadí cez slzy, tak ako ja naň s vrúcnym naozajstným teplom niekde uprostred.
Som bezpečne v tvojom náručí a zmizol akýkoľvek dôvod báť sa, trápiť sa, túžiť po niečom, čo sa nedá dosiahnuť. Rysy mojej tváre sa uvoľnili a moje zavreté oči nie sú skutočne zavreté, ale pozerajú na teba ako slnko spoza zapršaného okna.
A tvoje ruky sú len svetlo, vytvorené z lúčov, ktoré ma s nekonečnou nežnosťou objímajú.
A obaja ani nie sme dosť hmotní, aby sme sa bozkávali, len jeden druhým plávame. Jediný zvuk, ktorý je počuť je tlkot sŕdc, no ja ho ani nepovažujem za zvuk, len za pohyb, teplo, pocit.
Tieto oči sa už nikdy nezavrú.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára