Prečo nie si jahoda?

Jahody. Jedla som jahody a chýbalo mi slnko na mokrých sklách okien, cez ktoré som sa pozerala na bezvýrazný chladný deň. Zdvihla som ruku k perám a vkĺzla mi do úst. Jahoda.

A odrazu som mala namiesto nej v ústach tvoj jazyk, ktorý mi hovoril, že toto všetko bol len zlý sen a ja práve rozliepam oči. Do našej izby opäť zasvietilo slnko pomedzi kvapky na oknách a zjemnilo naše obrysy. Ty si nežnejší v tvári, tvoje ruky sú spotené a ja mám jemnejšie krivky. Svet na mňa hľadí cez slzy, tak ako ja naň s vrúcnym naozajstným teplom niekde uprostred.

Som bezpečne v tvojom náručí a zmizol akýkoľvek dôvod báť sa, trápiť sa, túžiť po niečom, čo sa nedá dosiahnuť. Rysy mojej tváre sa uvoľnili a moje zavreté oči nie sú skutočne zavreté, ale pozerajú na teba ako slnko spoza zapršaného okna.

A tvoje ruky sú len svetlo, vytvorené z lúčov, ktoré ma s nekonečnou nežnosťou objímajú.

A obaja ani nie sme dosť hmotní, aby sme sa bozkávali, len jeden druhým plávame. Jediný zvuk, ktorý je počuť je tlkot sŕdc, no ja ho ani nepovažujem za zvuk, len za pohyb, teplo, pocit.

Tieto oči sa už nikdy nezavrú.

Moje srdce

Tu ti ponúkam svoje srdce na dlaniach,
dávam ho celé tebe.
Ja ho nechcem, ničí ma
urob s ním to čo treba.

Ponechaj si ho v Pandorinej skrinke
ostatných sŕdc
nechcených,

zatiaľ čo my,
vždybdelí,
konečne zložíme hlavu.

Loď

Plávam si v mori bez šance na úspech,
že niekde nájdem breh, kde ešte
bude sneh od minulých Vianoc.

Premýšľam nad miestom, kde zložím hlavu
aspoň na noc.

Možno kus plaviaceho sa dreva
mojej rozbitej lode,
čo vždy bola nádherná,
prenádherná.

A teraz mizne po búrke
v horiacich zvyškoch môjho sťažňa,
môj poklad darovaný moru
ach, lodička moja, nikdy som nechcela...

Doska zmäknútá plaví sa,
ja na nej visím mŕtvo a

Modlím sa k vode, aby ma nevzala.

Rieka

Uhučaná voda

melie stále tie isté myšlienky

a ticho vonku je ticho vnútri.

Živo sfarbené spomienky

sa hľadajú vo vôni roztancovaných kvetov

a vnárajú sa do svojej jednoduchosti,

kde vyviera prameň všetkých slov.

Čo je viac dúha, než biele svetlo?

Napoly nahá v rieke snov;

zranená duša, putá, kov,

plávam si kdesi pod vodou

a moje putá podo mnou.

-Hrdzaviem.

V jej vode som len ťažký kov,

rozorvi, klesnem do hĺbok, kam –

nepoviem.-

Napoly pijem z rieky slov;

slobodná duša, východy sĺnk

cítim až niekde pod kožou,

drsnou kožou mojich rúk.

žblnk