Vo vitríne

Ako dažďové kvapky
prebodnuté lúčmi

Oh, vzdycháš farby
na zahmlené sklo
plíliš blízko
tvojich pier

Ako bozk.

A predsa sa potíš
a si mokrá od dažďa
v presklennej vitríne
s dúhovým sklom,
cez ktoré
tak rada pozeráš.

Tyrkysové sklo pozná tvoje prsty.
Bledé brušká, ktoré po ňom kĺzali,
kreslili písmená
a potom prestali.

Páči sa mi jesť kvapky
vody z vlastných pier
a byť celá v bielom
keď presvitá,
no bojím sa byť všetkým na očiach.

Ako roztrasená ruka
slza
tvár.

Zviera

Keď tvoje oči stratia reč
a z tvojich úst
sa len slzy derú,
voda chutí ako pot,
ktorým zapĺňaš tú veľkú dieru
v roztrhnutých oblakoch.
Za nimi nenájdeš slnko.

Držím
tvoje zbesnené zranené zviera
v holých rukách
a cítim
jeho dravé srdce
chrlí
krv každým úderom
som hlbšie
k tvojmu
nezastaviteľnému prameňu bolesti
a vravím ti

PREČO TRHÁŠ,
KEĎ VIEŠ TVORIŤ?
PREČO MRIEŠ,
KEĎ VIEŠ DÝCHAŤ?

Až kým nie si zas len
tichý
zranený
človek
na prahu svojej samoty
a lásky.

Víno

Naučila som sa smiať na hlúpych vtipoch,
naučila som sa rozprávať rôznymi jazykmi
rôznych ľudí,
ktorí sa nikdy nenaučili rozprávať tým mojím.

Naučila som sa ako zmeniť osudy.
A potom osud všetkých osudov
uzavrel ma do sudov
od včerajšieho nedopitého vína.
Nikdy, nikdy ho nedopijem.

Len prečo ma stále máta
a hlava zasnená v ohni aj v oblakoch
horím
a na stoloch je víno
v špinavých pohároch.

Kde je láska?

Zatiaľ čo ústa večne polosmädné
hltajú prach a vzduch.