Pieseň

Mohli by sme takto aj zomrieť;
Jeden v druhom náručí
Všetko, čo sme potláčali,
čo nás život naučil
divoko sme rozbúrili
vo vetre, čo zahučí

Drsnou piesňou studenou (nerada o nás spievala)
rozprúdi krv pod kožou, (radšej nás rozrývala)
je ako bič, so sebou (báli sme sa jej)
ho nosieva. (vedela vždy, že prídeme.?)

Sme ako búrka, čo cez stromy
sa prediera hustými konármi;
Kým ma nebodli, nebol som nik
a bol som len veľký otáznik,
skrútený ako kosa dní,
čo marila mi radosť z nich

A pieseň, čo sľúbila, že nezraní,
šľahala chladnými slovami


Zľakla sa, že zomrieme, tak utíchla.

Divá tvár

Nie je sloboda viac než krutá?

Krv v žilách vrie

Tichý dych sa zrýchľuje

Odrazu stojí vzrušená

s bázňou

s vášňou na perách

a ktosi od dverí na ňu pozerá.

Aj jeho srdce rozbúcha

vábivá tieseň divoká

a vzíde láska

tvrdšia než bude

tak ako keď srdce

trhajú vám z hrude.

Pod hladinou

Ako ťažko sa píše, keď tu nie si.

Slová sú potopené hlboko v mojom azúrovom oceáne, kam cez hrubú vrstvu podmorského ticha neprenikne nič. Žiadne zvuky, žiadne pocity, žiadne dotyky (okrem chladných nevedomých prúdov v oceáne, ktoré si ich zľahka pohadzujú sem a tam), nič viditeľné, len matná žiara v diaľke a tiene v hĺbke. Ťažké tlmené ticho pod ťarchou oceánu, ktorý preteká (občas plačem).

Nad mojou poéziou sa uzavrela hladina. Ticho vôkol nej sa dotýka všetkého, otupuje aj samé seba, obraz, zvuk, hmat. Ticho ponorené do ticha.

Modlím sa k poézii, aby sa plávala; nepodliehaj mámivému spevu vĺn, nepočúvaj hlasy z hĺbky. Si ako rozpadnutá na slová, si ako mŕtve telo pod vodou.

Predstavujem si ťa ako nahého chlapca s chudou hruďou farby prelete, stuhnutými modrými perami, bledého, napuchnutého a mŕtveho. Tvoje vlasy sa hrajú na vlny, ale nemajú ich farbu ani ich hlas. Odkiaľsi zhora prichádza slabá žiara a končí niekde v na tvojich zavretých viečkach, zatiaľ čo tvoje pomalé myšlienky nasledujú spomienky ku svetlu, ktoré ti čosi veľmi vzdialene pripomína. Vlny pretekajú cez žiaru, svetlo preteká vlnami. Klesáš do tieňov pod tichom. Z nozdier ti vchádzajú neexistujúce vzduchové bublinky.

Pamätám si ako slnko zapadlo a nechalo oblohu príjemne svetlú, ale studenú. Stáli sme na kraji cesty, ja som bola mokrá a bola mi zima. Vnímala som len tvoje ramená a teplo krvi, ktorá prúdila tvojimi žilami (vlievalo sa do mňa). Nemohli sme sa odtrhnúť, moja studená koža na tvojej. Neskorý večer zdravil neskoré leto. Cesta bola prázdna, boli sme len my. Tej noci som sa zamilovala do chuti leta (mal si ju v ústach).

Prečo si mi musel povedať navždy a potom ma nechať samú? Voňal si ako kvety po daždi, slnko a chlapec. Bol si lákavá, vzrušujúca búrka, ktorá sa prehnala mojím vnútrom, otriasla niečím veľmi krehkým a dôležitým, a s hrmením, bleskami a roztrhnutými mračnami, ustúpila (nemohla som ťa zastaviť).

Všetci sa vo mne premenili na dážď, ktorý padá neprestajne ako pokojná, tichá melódia na skrytom mieste v mojom srdci. Už navždy budeš vo mne,

potopený

hlboko

v oceáne...