Rieka mi roztrhla žily

Plačeš
dolu mojimi žilami
ako rieka
ako zlomený prtenník

Zlomil si si ho,
keď si sa snažil
strhnúť si z prsta
prsteň od svojej
najbližšej
zo všetkých,
ktoré kedy
prešli tvojimi
prstami

na nich prilepená koža.

Teraz ho hľadáš
až do stretnutia
našich sŕdc.

Iskry

Obrovské hviezdy
rýchlo sa samé
pohltia

Obrovské lety
sa mnohé vôbec
nezrodia

Obrovské plány
sa možno nikdy
nezhmotnia

Bojím sa o iskry
čo s nimi bude
keď sny vybuchnú
keď rozbijú sa lode

Budú sa topiť na vode
či prepadávať ničote

a či ich všetci
môžu vidieť v temnote

Kde sa narodilo moje srdce

V tmavočervenej kotolni
izolovanej od strachu
bolesti
a hluchej zvnútra
počuť len tupé údery starých kotlov
a mlčanie
mlčanie pred prebudením.

Tu sa narodilo moje srdce.
So vzdychmi a rozochveným
tĺknutím, ktoré sem
patrilo.

Bum Bum Bum

som zvon
na kostolnej veži
Bim Bam
červená žiara v maternici
plnej pulzujúcich
žíl
a tvárí
ktorých podstaty nemiznú
ale rodia sa a umierajú.

Znova a znova,
večne v pohybe.

Vo vitríne

Ako dažďové kvapky
prebodnuté lúčmi

Oh, vzdycháš farby
na zahmlené sklo
plíliš blízko
tvojich pier

Ako bozk.

A predsa sa potíš
a si mokrá od dažďa
v presklennej vitríne
s dúhovým sklom,
cez ktoré
tak rada pozeráš.

Tyrkysové sklo pozná tvoje prsty.
Bledé brušká, ktoré po ňom kĺzali,
kreslili písmená
a potom prestali.

Páči sa mi jesť kvapky
vody z vlastných pier
a byť celá v bielom
keď presvitá,
no bojím sa byť všetkým na očiach.

Ako roztrasená ruka
slza
tvár.

Zviera

Keď tvoje oči stratia reč
a z tvojich úst
sa len slzy derú,
voda chutí ako pot,
ktorým zapĺňaš tú veľkú dieru
v roztrhnutých oblakoch.
Za nimi nenájdeš slnko.

Držím
tvoje zbesnené zranené zviera
v holých rukách
a cítim
jeho dravé srdce
chrlí
krv každým úderom
som hlbšie
k tvojmu
nezastaviteľnému prameňu bolesti
a vravím ti

PREČO TRHÁŠ,
KEĎ VIEŠ TVORIŤ?
PREČO MRIEŠ,
KEĎ VIEŠ DÝCHAŤ?

Až kým nie si zas len
tichý
zranený
človek
na prahu svojej samoty
a lásky.

Víno

Naučila som sa smiať na hlúpych vtipoch,
naučila som sa rozprávať rôznymi jazykmi
rôznych ľudí,
ktorí sa nikdy nenaučili rozprávať tým mojím.

Naučila som sa ako zmeniť osudy.
A potom osud všetkých osudov
uzavrel ma do sudov
od včerajšieho nedopitého vína.
Nikdy, nikdy ho nedopijem.

Len prečo ma stále máta
a hlava zasnená v ohni aj v oblakoch
horím
a na stoloch je víno
v špinavých pohároch.

Kde je láska?

Zatiaľ čo ústa večne polosmädné
hltajú prach a vzduch.

Prečo nie si jahoda?

Jahody. Jedla som jahody a chýbalo mi slnko na mokrých sklách okien, cez ktoré som sa pozerala na bezvýrazný chladný deň. Zdvihla som ruku k perám a vkĺzla mi do úst. Jahoda.

A odrazu som mala namiesto nej v ústach tvoj jazyk, ktorý mi hovoril, že toto všetko bol len zlý sen a ja práve rozliepam oči. Do našej izby opäť zasvietilo slnko pomedzi kvapky na oknách a zjemnilo naše obrysy. Ty si nežnejší v tvári, tvoje ruky sú spotené a ja mám jemnejšie krivky. Svet na mňa hľadí cez slzy, tak ako ja naň s vrúcnym naozajstným teplom niekde uprostred.

Som bezpečne v tvojom náručí a zmizol akýkoľvek dôvod báť sa, trápiť sa, túžiť po niečom, čo sa nedá dosiahnuť. Rysy mojej tváre sa uvoľnili a moje zavreté oči nie sú skutočne zavreté, ale pozerajú na teba ako slnko spoza zapršaného okna.

A tvoje ruky sú len svetlo, vytvorené z lúčov, ktoré ma s nekonečnou nežnosťou objímajú.

A obaja ani nie sme dosť hmotní, aby sme sa bozkávali, len jeden druhým plávame. Jediný zvuk, ktorý je počuť je tlkot sŕdc, no ja ho ani nepovažujem za zvuk, len za pohyb, teplo, pocit.

Tieto oči sa už nikdy nezavrú.