Rieka

Uhučaná voda

melie stále tie isté myšlienky

a ticho vonku je ticho vnútri.

Živo sfarbené spomienky

sa hľadajú vo vôni roztancovaných kvetov

a vnárajú sa do svojej jednoduchosti,

kde vyviera prameň všetkých slov.

Čo je viac dúha, než biele svetlo?

Napoly nahá v rieke snov;

zranená duša, putá, kov,

plávam si kdesi pod vodou

a moje putá podo mnou.

-Hrdzaviem.

V jej vode som len ťažký kov,

rozorvi, klesnem do hĺbok, kam –

nepoviem.-

Napoly pijem z rieky slov;

slobodná duša, východy sĺnk

cítim až niekde pod kožou,

drsnou kožou mojich rúk.

žblnk